Rozhodnutia – čím horšie, tým viac moje.

Autor: Katarína Gelačáková | 2.6.2013 o 17:25 | (upravené 2.6.2013 o 21:20) Karma článku: 3,23 | Prečítané:  454x

Rozhodnutia. Ako im čeliť? Ako v tej spleti vplyvov rozlíšiť, to čo chcú ostatní, a to čo chcem ja?... Alebo dokonca, čo chcem ja na základe ostatných? Leží predo mnou pozvánka na promócie, ďalšie obálky s pozvaniami na prijímacie skúšky, a aj rozhodnutie o prijatí. Na opačnej strane stola, na monitore svieti vo vyhľadávači - ponuka práce. Nešpecifikujem to. Neviem čo chcem... neviem čo by som mala chcieť. Neviem načo mám kvalifikáciu, nie tú na papieri.. ale takú tu naozajstnú, preukázateľnú v schopnostiach. A čo je najhoršie, neviem v čom chcem byť naozaj dobrá. Akože - naozaj dobrá. Neviem či mám čas. Teraz si pohrávam s ambíciami, ale potom? Čo ak príde nutkanie pohrávať sa s biologickými hodinami,.. ževraj to tak býva.

 

Žartujem, hovorím, že si dám na sociálnu sieť inzerát - „Kto sa chce stať otcom mojich detí?" Nie preto, že by som naozaj túžila po tom založiť si práve teraz rodinu, tak ako to vidím robiť mnohých... Ale preto aby som oddialila nutnosť rozhodnutia. Vlastne rodinu nechcem, ani nič podobné. Určite nie teraz... Neviem rozhodnúť sama za seba, a kdeže sa ešte prispôsobovať niekoho druhému?! Pukla by mi hlava. Som egoista. Chcem vedieť, že to čo chcem, chcem ja...a sama pre seba. Presne preto, aby som sa zato mohla uznávať. Nechcem chcieť niečo čo chce niekto druhý - on, napríklad. A tak  žiadny „on" nie je. Nie je ani „ono" - rozhodnutie,... sú len tie „oné" - možnosti.

Vždy mi napadne tá trápna veta: „Ženy nikdy nevedia čo chcú, ale chcú to hneď teraz." Je to naozaj trápne a úbohé tvrdenie,.. a je v ňom toľko pravdy. Malilinký kúsok feministky, ktorý je v každej z nás, sedí v kúte a hanbí sa. Ja sa nehanbím. Neviem to, no a čo?! Nie je to o tom, že nevieme čo by sme chceli. Problém je v tom, že my toho chceme táááák strašne veľa. Skromnosť má byť jednou z tých lichotivých ženských vlastnosti, nepopieram. Nie však, ak ide o ambície.

Ak niekomu vadí, že často a veľa hovoríme - jačíme, pištíme, protirečíme si. Tak ten niekto, môže byť rád. Menila by som. Ihneď. Lebo to je len malé percento toho čo nám jačí a piští v hlave. V jednej stotine sekundy sa dokážeme pochváliť, upokojiť,  povzbudiť, namotivovať... A presne v tej istej stotine si dokážeme vynadať, nasypať si popol na hlavu, dourážať sa, vymenovať milión dôvodov prečo nie (a zároveň, prečo áno). A presne z tohto chaosu, vzniká to jedno veľké NEVIEM. „Neviem čo chcem! Nevyznám sa v sebe, tak nechápem, prečo si myslíte, že sa vo mne vyznáte vy?! Nič sa ma nepýtajte, len tým zbytočne vo mne budíte ďalšie a ďalšie myšlienky, ktoré sa potrebujú - vyjadriť."

Preto na všetky otázky typu - „Čo ideš robiť teraz?" - odpovedám - „Neviem. Neplánujem, nechávam sa unášať vetrom a okolnosťami." Ale klamem. Nenechávam sa unášať, predsa nie som nejaká plachetnica! A ak by som bola, som už dávno na dne - potopená. Nie preto, že myslím negatívne, ale preto, že by som si vydupala do podlahy dieru - od nervozity. Práve naopak, nenechávam sa unášať. Vymýšľam, plánujem, organizujem, verím, viem a snažím sa - pekne si to odkormidlovať, presne do toho správneho prístavu. Lenže?! Lenže mám tých spôsobov veľa. A sú rôzne... a sú prevažne žensky komplikované. Ale sú! A už som povedala, že ich je veľa? Preto hovorím, že „neviem", lebo inak by ste povedali, že veľa hovorím - veľa a zbytočne. Lebo mnohé z tých plánov sú určite zbytočné. Lenže čím sú zbytočnejšie a beznádejnejšie, tým mám väčšiu istotu, že sú z mojej hlavy.

Pozerám na tie obálky a ponuky, ...napadá mi, že som vždy neznášala matematiku. A teraz ju neznášam ešte viac. Pýtam sa - „Kde je tá podstata kombinatoriky?" Jedna k miliónu... a toľko neznámych. A viete, čo je na tom čarovné? ...Tie neznáme. Milujem ich. Prinášajú toľko prekvapení a sú prevenciou nudy. Rovnako ako ten ženský chaos a nerozhodnosť. Keby boli známe, vedela by som presne, čo so sebou nesú, a hľadala by som niečo iné - iné možnosti. Lebo som žena, mladá, ale klasická - taká, ktorá sa nikdy neuspokojí. Možno vás z tohto práve teraz bolí hlava. Verte, že aj mňa. Ale zbožňujem ho. Ten ženský chaos... presne ten, ktorý je výhovorkou pre všetko.

A tak pozerám na tie možnosti. A rozhodnem sa - Ja. Lebo sú to možnosti „doporučene" a „do vlastných rúk".  A budem znášať následky. Budem sa tešiť, kričať, chváliť sa a nadávať si... bude záležať na dni. Ach tie hormóny! Slastné korenie života. Ale viete, čo je hlavne? Budem rada... Rada, že mám v hlave toho viac ako menej. Lebo si rada vyberám, aj keď si neviem vybrať...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Koľko vzdelaných a talentovaných ľudí si môže Slovensko odpáliť?

Neútočme na seba, nepoužívajme slovník, ktorý nás vracia do obdobia mečiarovského gádžovstva, povinnosťou politikov je krajinu kultivovať.

PRIMÁR

Prečo by ste nemali ísť spať nahnevaní

Vedci objavili spôsob, ako sa lepšie vyrovnať so zlými spomienkami.


Už ste čítali?